More, more, všade samé more...

alebo...

(Kým prišla búrka-Tami Oldhamová Ashcraftová a Susea McGearhartová)

počet strán: 226

   Kto z nás Slovákov po tom aspoň raz nezatúžil? Byť neustále obklopení nepredstaviteľnou masou vody. Každý deň sledovať ako slnko stúpa alebo v posledných minútach dňa mizne za tak vzdialeným horizontom. Vdychovať soľou presýtený vzduch a cítiť nespútanú slobodu vetra pohrávajúceho sa s vlasmi. Všetko pokrýva vlna romantiky a nostalgie, až kým nepríde búrka. Vtedy sme radi, že môžme sedieť doma, uväznení vo vnútrozemskom štáte v srdci centrálnej Európy...

   Môžeme povedať, že Tami Oldhamová asi naozaj vedela, čo je dobré, keď krátko po maturite odišla do Mexika a začala žiť svoj život podľa seba, svojich predstáv a snov. Láska k moru sa neprejavila len v surfovaní. Tami bola odvážna mladá žena činu, v prístave sa priučila rôznym prácam v lodenici, natieraniu lodí a v prvom rade, jachtárčeniu. Spoznala mnohých ľudí, a čo je ešte lákavejšie, toľko nových, exotických a nádherných miest. Popri svojej práci určite čisto náhodne spoznala mladého impozantného muža. Všetci vieme, ako to asi dopadlo...

Áno, lodný uzol sa pomaly, ale isto omotával okolo mladej dvojice, až ju celkom spojil. Spoločné záujmy, skúsenosti a práca im len vháňali vietor do plachiet. 

   Osudné dobrodružstvo, do ktorého sa spoločne pustili, sa začalo 22. septembra 1983. Úlohou Tami a Richarda bolo bezpečne previesť jachtu Hazanu z Tahiti do kalifornského San Diega. Vyzeralo to na perfektný výlet a mesiac spoločne stráveného času na mori. Musím však sklamať všetkých optimistov a romantikov očakávajúcich happyend. Hazana sa do Kalifornie nedoplavila.

  

   Tak tak... More nie je len pekné a tajomné, ale vie byť aj poriadne nepredvídateľné a náladové. V jednom momente vám na hlavu pečie slnko a v druho bojujete o holý život. Niečo veľmi podobné postihlo Tami a Richarda. Ich jachta sa dostala do cesty Raymondovi, hurikánu, ktorý Richarda navždy zmietol do vĺn oceánu. Tami sa podarilo v poslednej chvíli ukryť v podpalubí, čím si hlavne Richardovou zásluhou zachránila život. Avšak cena, ktorú zaň dala, bola príliš vysoká...

   Po prebratí z bezvedomia sa pre Tami začali dni plné strachu, zúfalstva, pocitu viny a boja o prežitie. Siahla až na dno svojich vedomostí, fyzických aj psychických síl. To všadeprítomné more už nepôsobilo upokojujúco. Jedinou možnosťou bolo zúžitkovať všetko, čo sa dalo, a bojovať. Bojovať, bojovať až do konca...

Môj názor:

   Knihu Kým prišla búrka som objavila asi pred trištvrte rokom v kníhkupectve a hneď som ju zaradila do zásuvky s názvom " To je peckaaa!!! Musím si to prečítať!!!" Podľa čoho som takto súdila? Podľa obalu, samozrejme. Podotýkam, že verzia, s ktorou som mala tú česť zobrazuje záber z rovnomenného filmu z roku 2018.  V mojom nadšení mal určite prsty aj názov, alebo lepšie povedané, jeho preklad. No uznajte: Kým prišla búrka má naozaj niečo do seba.

ALE! ALE! ALE! ALE! ALE! ALE! ALE! ALE! ALE! ALE! ALE! ALE! ALE! ALE! ALE! ALE!

(väčšinou vždy nasleduje nejaké ALE!)

   Asi sme sa dostali k prípadu, kedy je na mieste povedať: "Nie je všetko zlato, čo sa blyští.", alebo ak by sme veľmi chceli, tak aj "Nesúď knihu podľa obalu!"...

   Prvým iritujúcim faktorom sa stalo prelínanie deja. Tento jav mi nikdy nespôsoboval väčšie problémy, práve naopak, celkom mi vyhovoval. Tentokrát mi to miestami prišlo naozaj divné a zo začiatku trošku chaotické. 

   Najhorším prvkom v celkovom prerozprávaní príbehu však boli OPISY JACHTÁRČENIA, VÝBAVY A OVLÁDANIA PLACHETNICE! Toto bolo pre mňa miestami jednoducho neznesiteľné. Dve strany postupu, ako merať polohu lode pomocou slnka a sextantu, či siahodlhý opis rôznych plachiet, mi naozaj dávali zabrať. Skúste čítať niečo, čomu vôbec nerozumiete, a tým pádom si to neviete predstaviť. Tu však treba poznamenať, že ja som totálny laik a úplne nezainteresovaný človek, ktorému veľmi nepomôžu ani vysvetlivky lodnej terminológie na konci knihy. Profíci by si možno knihu užili úplne inak. V takýchto chvíľach bolo pre mňa už spomínané striedanie deja priam vykúpením a bola som rada, že aspoň na chvíľu môžem premostiť do roviny dynamickejšieho deja.

   Aby to nevyzeralo tak, že dielo sa stalo terčom mojej celotýždennej frustrácie, hneď uvediem pozitívum, ktoré som veľmi ocenila. Nebol ním nik iný, ako hlavná hrdinka Tami. Zo začiatku som obdivovala jej zručnosti, no neskôr sa mi stala zdrojom inšpirácie, odhodlania, vytrvalosti a vzbudila vo mne obrovský obdiv. Ja by som to na jej mieste nezvládla ani fyzicky a už vôbec nie psychicky. Musel to byť hrozný zážitok. Každý máme svoje problémy, no keď čítate, ako bojovala s tým svojim, prídu vám každodenné trápenia nás, obyčajných smrteľníkov, nepatrné a zanedbateľné.

   Kniha sa dočkala aj filmového spracovania. Nemôžem ho okomentovať, nakoľko som ho ešte nevidela, ale myslím, že keď sa pozeráte na vyrábanie provizórneho sťažňa, má to pre vás väčšiu hodnotu, ako keď len čítate a rozumiete každému tretiemu slovu... (rada by som poznamenala, že knihu som mala v slovenskom jazyku...)

Tu ponúkam trailer k už spomínanému filmu:
https://www.youtube.com/watch?v=n9ukI7khQpE

Milí čitatelia, ďakujem všetkým, ktorí mali tú trpezlivosť a dostali sa až sem. Naozaj si to veľmi vážim. Na záver by som len chcela dodať, že nakoľko ide o opis skutočnej udalosti, svojou kritikou vôbec nechcem zľahčovať alebo znevažovať Taminu situáciu. Chcela som len úprimne vyjadriť svoj názor k spôsobu písania,  nie k opisovaným životným okolnostiam. Ďakujem za pochopenie a prajem všetkým príjemné čítanie.

LuLa

PARÍŽ JE VŽDY DOBRÝ NÁPAD

NICOLAS BARREAU

Obsah:

   Rosalie Laurentová je mladá Parížanka a umelkyňa živiaca sa predajom vlastnoručne maľovaných pohľadníc vo svojom papiernictve v Rue de Dragon. Môžeme povedať, že v živote jej k šťastiu nič nechýba. Býva v malom byte nad papiernictvom, má prítulného psa Williama Morissa a priateľa Reného, s ktorým si aj napriek rozdielnym názorom na zdravý fitnes životný štýl, veľmi dobre rozumie.

   Starší pán, Max Marchais, známi spisovateľ kníh pre deti, začína v poslednom čase žiť skôr utiahnutejším a samotárskejším životom. Na naliehanie vydavateľa sa však rozhodne vdýchnuť život ešte jednému príbehu s názvom Modrý tiger. Na svoje veľké, a nie až také milé prekvapenie sa dozvie, že na ilustrácie pre jeho príbeh je ako stvorená istá Rosalie Lauentová.

   Nie všetko z čoho v prvom momente nie sme zrovna nadšení, je zlý nápad. Rovnako to bolo aj v prípade ilustrovania Modrého tigra. Prvé stretnutie Rosalie a Maxa nebolo práve najideálnejšie. Maxovi sa podarilo zakopnúť a zhodiť stojan na pohľadnice a popri tom na smrť vystrašiť Wiliama Morissa. Ilustrácie sa však viac než podarili, kniha zožala obrovský úspech a z Rosalie a Maxa sa stali výborní priatelia.

   Osud však neobľubuje stereotyp a jednotvárne plynutie ľudského života. Preto aj do toho Rosalinho priniesol nečakaný zvrat. A po pravde, nebolo to až tak kreatívne, dokonca sa môžeme baviť o absolútnom déjà vu. Do malého papiernictva zavítal ďalší muž. Nie, to nie je až tak nezvyčajné. On však doňho doslova vpálil, zhodil stojan na pohľadnice a vystrašil Wiliama Morissa... áno, už zas.

   Tentokrát je to mladší Američan, Robert Sherman, ktorý navštívil Paríž s cieľom popremýšľať o smerovaní svojho budúceho života. Popri prechádzke objaví vo výklade papiernictva Modrého tigra a tvrdí, že príbeh patrí jemu. Medzi Rosalie a podivným cudzincom vypukne vojna na život a na smrť. Ani jedna strana sa nemieni vzdať bez boja. Isté okolnosti však donútia Rosalie a Roberta uzavrieť spojenectvo. Spoločne sa vydajú po stopách tajomstva magického príbehu, s predsavzatím odhaliť pravdu. Ich pátranie a rozvíjajúce sa kamarátstvo komplikuje nejedna nepríjemnosť, no aj napriek všetkým polenám, ktoré im boli hodené pod nohy, sa Rosalie a Robert za pomoci Maxa dostanú ku koreňu celého nedorozumenia. História odkrýva nejedno šokujúce tajomstvo. Prekvapenia a zmätok však vedú k vzájomnému porozumeniu, zmiereniu a celkom trefnému záveru. 

Môj názor:

   Prvé, čo ma na knihe zaujalo bola obálka (je naozaj krásna) a názov. Veľmi sa teším, že príbeh bol zasadený práve do tohto mesta. Na žiadne iné by sa vlastne ani nehodil. Mesto lásky a svetiel mu dodalo tú správnu, jedinečnú atmosféru. Myslím, že autor sa nemýli, keď tvrdí, že "Paríž je vždy dobrý nápad." Ja si však dovolím malý dodatok: áno, Paríž je naozaj dobrý nápad, ale nie vtedy, keď práve potrebujete zaparkovať alebo ste zadaný. Toto poučenie pre mňa z knihy vyplýva.

   Hlavná postava Rosalie bola naozaj skvelá. Veľmi som si obľúbila jej štýl, ktorý do parížskeho prostredia presne zapadal. Ešte väčšie sympatie som však pociťovala k Robertovi. Muž zapálený pre litertúru, odborník na Shakespeara, potenciálny prednášajúci profesor literatúry na Sorbonne...

Áno, áno, úplná idealizácia. Úprimne, vôbec mi neprekážala. Naopak Rosalin priateľ René by ma asi mierne vytáčal. Všetky tie jeho reči o športe a zdravej výžive...

   Na záver môžem skonštatovať, že príbeh sa mi veľmi páčil a ako celok ho hodnotím naozaj pozitívne. Bol napísaný ľahkým a zrozumiteľným štýlom, ktorým sa nič nepokazí a zároveň spríjemní pekné popoludnie. Zistila som, že pán Barreau napísal románov umiestnených a parížskych uličkách viac, čo je naozaj dobrá správa. Nemusím asi ani hovoriť, že sa na niektoré celkom teším😉.

Zopár citátov:

📚 " Hovorí sa, že detstvo je chodník, po ktorom kráčame celý život."

📚 " Kto ide pomaly, vidí spravidla viac, ako ten, kto sa ponáhľa."

📚 "Napokon, každý človek vlastní nejaký príbeh, ktorý predstavuje obrat v jeho živote a navždy zostane jeho stredobodom, no väčšina ľudí to zistí až neskôr."

📚 " Buď milý k cudzincom. Mohli by to byť anjeli prezlečení za ľudí."

📚 " No keď chýbajú človeku ľudia, ktorí pre neho niečo znamenajú, stratia pre neho význam aj knihy."

📚 "Až keď niečo navždy stratíme, zistíme, čo to pre nás naozaj znamenalo."

Milí čitatelia, dúfam, že sa Vám moja recenzia páčila a kniha aj Vás zaujala . Prajem Vám všetkým pekné čítanie.

LuLa

KLUB NENAPRAVITEĽNÝCH OPTIMISTOV

JEAN-MICHEL GUENASSIA

  "Radšej sa budem na svet dívať optimisticky a mýliť sa, ako pesimisticky a mať vždy pravdu."

                                                                                                                          (anonym)

   Klub nenapraviteľných optimistov asi spĺňa literárnu poučku románu úplne do bodky. So svojimi 579 stranami a mnohými postavami utvára rozsiahly príbeh popretkávaný zvratmi, osudmi, tajomstvami aj odhaleniami odohrávajúci sa vo francúzskej metropole, Paríži. Nečakajte však romantické mesto svetiel či lásky. Jeho naoko bezpečná a pokojná tvár skrývala vrásky na tvárach ľudí kráčajúcich po nespočetných bulvároch, sediacich na lavičkách či vezúcich sa v metre. Päťdesiate a šesťdesiate roky dvadsiateho storočia asi neboli ľahké pre väčšinu ľudí...

   Dospievajúci Parížan Michel ich spoznal celkom náhodou. Asi ako každý študent, rád trávil voľný čas zábavou a tak trochu zakázanými vecami. So svojím najlepším kamarátom a spolužiakom boli ozajstné hviezdy v stolnom futbale. Nakladačky rozdávali jedna radosť. V Balte, jednom z mnohých parížskych podnikov, už mali svoju povesť a patrili k stálym návštevníkom. Aj po mnohých návštevách Michel nevedel odhaliť tajomstvo, ktoré očividne zaujímalo iba jeho. Čo sú to za dvere? Tie čo sú skoro stále zavreté? Prečo vchádzajú a vychádzajú iba muži? Keďže Michel bol chlapec zvedavý a len tak sa nenechal odradiť, pohár trpezlivosti pretiekol a on nazrel dnu. Takto Michel Marini spoznal šachový klub. Ale nie len taký obyčajný. Bol to KLUB NENAPRAVITEĽNÝCH OPTIMISTOV.

   To, že je človek optimista ešte neznamená, že je bez starostí. Pri týchto to totiž určite neplatilo. Takmer všetci boli utečenci z Ruska a iných krajín s komunistickým režimom. Odišli aby si zachránili holý život, opustili svoje rodiny a mali toho na rováši viac než dosť. Aj keď vo Francúzsku to nebolo len med lízať, nejako sa pretĺkali. Michel sa postupne okrem šachových pravidiel dozvedel aj iné veci. Spoznával príbehy a osudy ľudí, ktorí to v živote ľahké nemali a už od neho nič nečakali.

   Aj keď si Michel žil v relatívnom pohodlí a slobode, ani jeho život nebol prechádzka ružovou záhradou. Ako každá rodina, aj tá Michelova mala svoje muchy, svoje tajomstvá a svoju hanbu. K tomu sa pridávali problémy s kamarátmi, problémy v škole (hlavne s matematikou a dochádzkou), sklamanie z lásky. Neraz u svojich šachových priateľov hľadal radu a pochopenie a keď nič iné, aspoň sa mal vždy kam vrátiť.



   Román Klub nenapraviteľných optimistov je veľmi pozitívne hodnotený a oceňovaný nie len vo Francúzsku. Ja proti tomu nemám vôbec žiadne výhrady. V jeho prepracovanosti určite vidno sedem rokov práce pána Guenassia a už dlho som nečítala niečo, čo by bolo takto premyslené. Je pravda, že kníh tohto žánru som veľa nečítala, ale sama som na to po všetkých tých fantasy románoch nejako dostala chuť.

   Na knihe sa mi páčilo aj to, že príbeh sa odohrával vo Francúzsku a zväčša v samotnom Paríži. Vidieť tie francúzske názvy ulíc a mená mi robilo radosť a mala som naozaj super pocit z toho, že to viem prečítať (vo väčšine prípadov). Nemajte však obavy! Kľudne môžete aplikovať pravidlo čítaj ako vidíš. Vôbec nič sa nestane...

   V niektorých častiach sa mi zdalo, že kniha je až moc dlhá a že niektoré veci sú tam úplne zbytočne. Tento pocit sa však veľmi rýchlo vytratil po dočítaní, keď som si uvedomila, že všetko malo svoj zmysel.

    Rozmýšľala som aj nad tým, ktorý z členov klubu mi je asi najsympatickejší. Vyšlo mi to na Igora a Saša. Na záver ma však obaja celkom sklamali a nik tam nebol úplne bez viny. Asi o každom som si v nejakom momente hovorila, že sa zachoval úplne zle a tak trocha som ich odsudzovala. Myslím si však, že je to spôsobené tým, že nejde o žiadnych superhrdinov, ale o obyčajných ľudí, ktorí robia chyby stále. Obľúbila som si aj študentku literatúry Cécile, ktorej rovnako ako Michelovi vôbec nešla matematika. Ak je to aj Váš prípad, určite tu nájdete, tak ako ja, veľa vysvetlení a výhovoriek.

   Na záver by som možno upozornila, že v diele sa vyskytujú vulgarizmy. Ale ak som to prežila ja mala by asi väčšina ľudí...



Milí čitatelia,
dúfam, že knižka a recenzia na ňu Vás zaujala. Bavilo ma písať ju a budem veľmi rada ak som niekoho inšpirovala.
Tak či tak, prajem všetkým príjemné letné dni s dobrými knihami.
LuLa

OZVENA V TME

FRANCINE RIVERSOVÁ

VAROVANIE: Toto je recenzia druhého dielu trilógie " V znamení Leva".  Ak máte aj napriek tomu záujem prečítať si ju, odporúčam Vám najskôr recenziu prvého dielu Hals vo vetre. Alebo sa rovno pustiť do samotnej knihy?😉 Touto cestou sa ospravedlňujem za možné spoilery. 

Obsah:

   Asi nikomu sa nepáči pohľad na zomieranie milovanej osoby. Avšak prizerať sa brutálnej smrti v rímskej aréne, sprevádzanej neľudským krikom a smiechom divákov, revom vyhladovaných levov a nasiaknutej pachom krvi musí byť neznesiteľné...

   Hadašin život vyprchal pred Marcovými očami. Ten jeho pokračuje, no za veľa nestojí.Zo živého, krásneho a zvodného mladého Rimana sa stal zádumčivý, zarmútený muž, ktorého už nerozveselili svetské radovánky, ženy či zvrhlí priatelia. Hadašinou smrťou akoby zmizla aj časť Marcovej osobnosti.Nerozumel tomu. Ak existuje Boh, ktorému Hadaša tak verne slúžila,v ktorého neprestajne verila a ktorému dala prednosť pred ním, ako je možné, že zomrela takou strašnou smrťou v papuli obyčajného leva?  Neustále v sebe živil nenávisť k Rímu, Hadašinmu Bohu a svojej sestre Júlii, ktorú vydal na milosť a nemilosť jej spôsobu života. To ona niesla zodpovednosť za Hadašinu smrť. Avšak prvá životná tragédia mu pomohla otvoriť oči. Uvedomil si aj svoju zvrhlosť a nevšímavosť. Úplne znenávidel hry a začal sa čestne venovať svojím obchodom.  

" " Na tomto svete je dôležité len to, čo sa týka Pána. Preto sme tu, nemyslíš?"  " Čo tým myslíš?  " Hľadáš ho, alebo nie?"  " Hľadal som ho, ale zistil som, že neexistuje."  " Ako sa dokážeš tak dlho hnevať na niečo, v čo neveríš?" "

   Marcov smútok a nepokoj nedokáže vyliečiť ani úspech, ani peniaze a určite by to nezvládla ani zázračná liečiteľka Rafa, ktorá sa stáva slávnou v celom Efeze. Rozhodne sa nájsť Hadašinho Boha a získať odpovede na svoje otázky. Po Hadašiných stopách navštevuje Palestínu, stretáva zaujímavých ľudí a dúfa, že konečne nájde liek na svoju bolesť Tak sa začína jeho cesta do Palestíny, ktorá navždy zmení jeho život.

" "Všetci muži sú svojím spôsobom blázni," pozanamenal Ezra. "Túžia po niečom, čo nemôžu získať." " 

   Ako by sa však Boh mohol dať spoznať Rimanovi so zatvrdeným srdcom? Môže byť pohan použiteľný pre božie plány?

" A tak Marcus urobil, o čo ho Ezra žiadal. Uspokojil svoju hlbokú potrebu hovoriť o Hadaši a počas rozprávania o nej si vôbec neuvedomil iróniu svojho konania: rozprávaním príbehu o prostej judejskej otrokyni Marcus Lucianus Valerián, Riman, ktorý v nič neveril, hlásal evanjelium Ježiša Krista. "

   Pred Marcom sa objavuje jedna výzva za druhou. Jeho osud a životy jeho drahých v mnohom závisia od Rimanovej odhodlanosti, ale aj odvzdanosti, pokore a dôvere.

Môj názor:

   Koniec prvého dielu nebol celkom taký ako by som si ho predstavovala. Žiadny happy end a ani výhliadky naň. Druhá časť sa však začína rovnako pútavo a napätá atmosféra pretrváva až do konca. Aj napriek veľmi nákazlivému štýlu Francine Riversovej mi prečítanie knižky trvalo trošku dlhšie. Veľmi rýchlo som sa dostala do polky a potom som si dala takú trojtýždňovú prestávočku. Nebola som si veľmi istá, či sa na ten príbeh znova chytím, ale keď prišiel ten čas, nemala som najmenší problém. Tak rýchlo ako som sa dostala do prvej polky, tak rýchlo som sa prelúskala aj tou druhou.

   A čo je na tom teda také zaujímave?

 Určite to, ako je príbeh vymyslený. Neustále do neho prichádzajú nové postavy, znenazdajky sa objavujú staré, ich cesty sa rozchádzajú a prekvapivo prelínajú.

 Nie len táto, ale aj ostatné knihy od Francine Riversovej sú veľmi živé. Chcem tým povedať to, že vôbec nemáte problém predstaviť si daných ľudí, rozhovory a situácie. Asi by to malo byť samozrejmosťou, ale v niektorých knihách na mňa pôsobia hlavne dialógy veľmi umelo. V tomto prípade to však našťastie nehrozí.

 Ďalšia vec, ktorú na trilógii oceňujem, je historický kontext. Príbeh sa odohráva za čias Rímskej ríše, na pozadí udalostí, ktoré sa skutočne stali. Mňa história dosť zaujíma, ale myslím, že aj tým, ktorí dejepis až tak neobľubujú, je podaná zaujímavou formou.

   Musím priznať, že Francine sa so svojimi postavami zbytočne neprple a vôbec ich nešetrí. Veď predsa podhodila Hadašu levom a Marca v tom nechala samého! To ako kruto k nim pristupuje im však dodáva ľudskosť. Takmer počas celého príbehu Marcus zvádza veľmi náročný, zdĺhavý a únavný vnútorný boj s Bohom a aj sám so sebou. To však nie je nič nezvyčajné, lebo my to robíme každý deň. 

   Marca som si veľmi obľúbila no musím priznať, že na záver mi nebolo všetko jedno. Slzy zdesenia však postupne predsa len vystriedali slzy šťastia. Tento koniec bol náhradou za ten prvý. Som sním naozaj spokojná.😊💗

   Ostáva ešte posledný diel. Istý ako úsvit. Ak mám byť úprimná, veľmi sa mi do toho nechce. Autorka sa v ňom vracia k tretej hlavnej postave vystupujúcej v prvom diely, bojovníkovi Artretovi. Nemala som ho až tak rada. Trilógiu určite prečítam, len možno nie hneď. Budem veriť Francine, že to vymyslela dobre a že svoje rozhodnutie nebudem ľutovať.

Recenzia na túto knižku sa písala trošku ťažšie, no napriek tomu dúfam, že sa Vám bude páčiť a aspoň niektorých povzbudí prečítať si ju. Viem, že veľa ľudí už knižku čítalo, tak ak patríte medzi nich, určite mi napíšte aké z nej máte dojmy.

Prajem Vám všetkým krásny deň. 

Lula